05. 11. 2013

Pastiersky list žilinského biskupa na sviatok Svätej rodiny

Drahí bratia a sestry,

slávime sviatok Svätej rodiny. Podľa dnešného úryvku z evanjelia svätého Matúša nemôžeme povedať, že romanticko-nábožne hľadíme na Ježiša, Máriu a Jozefa a na pastierov, ktorí sa prví klaňajú tajomstvu Boha. Dnešný úryvok hovorí nie o tých, ktorí chcú zmárniť život tohto dieťaťa, ale o tých, ktorí ho chránia, a preto sa vystavujú rôznym ťažkostiam a nebezpečenstvám, dokonca vyhnanstvu. Ukazuje postoje tých, ktorí cítia svoju povinnosť chrániť život pred každým nebezpečenstvom. Do popredia vystupuje postava otca, muža starostlivého a spravodlivého, Jozefa, manžela Márie. Anjel mu vo sne vyslovuje Slovo, ktoré ho skrze Boží sen „prebúdza" k životu. Jozef neodpovedá na Slovo slovami, ale konkrétnymi skutkami. Je plný činnosti, zodpovednosti a poslušnosti: „Vstaň, vezmi so sebou dieťa i jeho matku a choď... On vstal, vzal za noci dieťa i jeho matku a odišiel... (Mt 2,13-15.19-23).

Vstať, vziať dieťa i jeho matku a ísť... - zaznieva v rôznych obmenách až štyrikrát v dnešnom úryvku. Tieto slová sú ako prvý refrén, ktorý udáva rytmus Jozefovmu životu. Druhým refrénom je: „zjavil sa mu vo sne Pánov anjel" (Mt 2, 13.19. a 22).

Sen je nielen to, s čím pracuje naše podvedomie v čase spánku, ale slovom „sen" označujeme aj tie najhlbšie túžby, ktoré človek nosí v srdci. A keďže „Jozef bol človek spravodlivý" (Lk 1,19), jeho sny - túžby jeho srdca - sú totožné s Božími snami, teda s Božími túžbami a plánmi pre človeka. Najhlbšou túžbou každej ľudskej bytosti, snom, ktorý je ako základný software vpísaný do srdca každého človeka je „kráčať po cestách Pánových" (porov. Ž 18,22, Ž 128,1). Žiaľ, tento sen je často prehlušený inými „snami", a tak sa človek s námahou pokúša „kráčať vo tmách" (porov. Iz 9,1), alebo už vôbec nevládze „vstať a ísť". Podobne ako ochrnutý, ktorého priniesli k Ježišovi na nosidlách (porov. Mt 9,1-8). Aj jemu Ježiš povedal: „Vstaň, vezmi... choď..." - podobné slová, aké počul Jozef. On na Boží pokyn vstáva. Poslušnosťou Božím výzvam sa však nestáva bezmocnou figúrkou. Naopak. Boh chce, aby človek chodil vzpriamený. Chce s ním viesť dialóg z tváre do tváre. Veď ho predsa stvoril na svoj "obraz a podobu" (porov. Gn 1,27). Jozef poslúcha Božie výzvy a zároveň slobodne uvažuje, sleduje dianie okolo seba, cíti, uvažuje, rozhoduje sa a koná: „dopočul sa, že v Judei kraľuje Archelaus" a „bál sa ta ísť".

Evanjelista Matúš posúva osobnosť Jozefa do stredu svojho rozprávania o Ježišovom detstve. Benedikt XVI. píše, že Jozef bol ten, kto „počúval" Boha, kto mal vnútornú citlivosť pre tajomnú Božiu reč a vôľu, kto dokázal počúvať hlas zvnútra a zhora. Bol mužom, ktorý dokázal povedať „áno" neočakávanému poslaniu, ktoré mu zoslal Boh. Nezostal zakliesnený vo svojej vlastnej predstave o živote, ktorá mu bola vytrhnutá z rúk, nenechal sa znechutiť vlastnou zatrpknutosťou, ale v slobode a ochote povstal, aby sa dal do služby novej skutočnosti, ktorá k nemu prišla. A tak sa stal otvoreným, zrelým a veľkým. Tým, že prijíma seba a prijíma Boha tak, ako to on od neho chce, sám sa stáva naplneným. Za hranicami vlastných plánov nadobúda jeho život skutočný, väčší zmysel, ktorý je mu určený.
Nepripravenosť manželov a rodičov počúvať Boha a poslúchať ho, nesie so sebou následky, že človek bez Boha prestáva chápať sám seba a svoje poslanie pre lásku a odovzdávanie života. Otcovia pracujú a prinášajú obete aj niekoľkotýždňových odlúčení od svojich manželiek a detí len aby materiálne zabezpečili svojich najbližších. Väčšina z nich však nevníma, že by mali svojim deťom venovať svoju duchovnú a citovú starostlivosť a vyjadriť im svoju lásku aj fyzicky a citovo. Nadväzovať duchovné a citové spojenie je pre nich zvlášť ťažké možno aj z toho dôvodu, že oni sami so svojimi otcami takéto spojenie nikdy nezažili. Spoločne strávený čas otca s deťmi, zvlášť otca so synom, vytvára priestor na budovanie vzťahu a dôvery. Jeho nedostatok pred obdobím dospievania je priamoúmerný nasledujúcim kritickým obdobiam v živote dospievajúcich. Ak svojim deťom otec venuje dostatočný čas, ukazuje im, ako o nich zmýšľa Boh, ten najlepší otec. Táto úloha otca je nezastupiteľná a nikto ho v nej nemôže nahradiť. Oveľa intenzívnejšie ako kedysi platí zásada, že hodnoty nemožno odovzdávať nanútením, ale svedectvom. Mnohí otcovia majú ťažkosti s prejavovaním svojich citov. Prekonanie tejto mužskej neprístupnosti alebo strachu predpokladá pokoru. Citový kontakt s dieťaťom vyžaduje síce od otca určitú pohotovosť, no jeho úsilie vždy prináša plody väčšej vnútornej slobody, v ktorej sa rodič aj dieťa otvára pre novú dimenziu vzťahu.

Pekným vyjadrením týchto slov je úryvok z románového bestselleru Chatrč od Williama Younga: „... Mack bol zrazu malým chlapcom, ktorý chce svojho ocka, a po prvý raz sa nebál. Bežal, nestaral sa o nič, len o objekt svojho srdca, a našiel ho. Otec bol na kolenách zaplavený svetlom, a do rúk, ktoré mu zakrývali tvár, stekali slzy ako vodopád drahokamov. „Ocko!" vykríkol Mack a klesol k mužovi, ktorý nebol schopný na syna ani len pozrieť. V zavýjaní vetra a plameňov vzal Mack otcovu tvár do oboch rúk a prinútil ho, aby mu pozrel do očí. . Dostal zo seba slová, ktoré túžil povedať už dlhé roky: „Ocko, je mi to tak ľúto! Ľúbim ťa, ocko!" Svetlo jeho slov zmenilo temnotu otcových farieb na krvavočervenú. Obaja si vzlykajúc hovorili slová priznania a odpustenia, a láska, presahujúca oboch, ich uzdravovala. Napokon obaja spoločne vstali, otec držal syna tak, ako to nevedel urobiť nikdy predtým. Vtedy si Mack uvedomil zvuky piesne, ktorá prenikala na posvätné miesto, kde stál so svojím otcom, a oboch ich obmývala. Držali sa v objatí, neschopní hovoriť cez slzy počúvali pieseň zmierenia, ktorá rozžiarila nočnú oblohu."

Jezuitský kňaz, profesor a duchovný spisovateľ Jozef Augustyn, o otcovstve okrem iného napísal, že láska je základné a prirodzené povolanie každého človeka. Božie otcovstvo sa odráža v každom ľudskom srdci. Aby bol muž dobrým otcom, musí v sebe najskôr objaviť Božie otcovstvo, otvoriť sa preň a učiť sa o ňom v tichu rozjímať. Božie Otcovstvo je totiž zdrojom ľudského otcovstva. Objaviť obraz Boha Otca je pre muža tým najdôležitejším, na čom môže budovať vedomé, zodpovedné a zrelé povolanie k manželskej i rodičovskej láske.
„Vezmi dieťa i jeho matku" - tu je ukryté tajomstvo nielen otcovstva, ale plnosti ľudskej dôstojnosti. Vziať Dieťa, ktoré je „Synom Najvyššieho", a stať sa jeho „bratom, sestrou i matkou" (porov. Mt 12,50). „Vziať k sebe jeho matku", tak ako to urobil učeník, ktorého Pán miloval (porov. Jn 19,26-27), lebo ona vie najlepšie poradiť, ako „urobiť všetko, čo Pán povie" (porov. Jn 2,5).

Človeku, ktorý splní prvé dve výzvy: „vstaň" a „vezmi dieťa a jeho matku", už nezáleží na tom, akým spôsobom a ktorým smerom sa pohybuje, či kedy sa vydáva na cestu, za ranného úsvitu, za noci, či na pravé poludnie, pretože vie, že chodí „po Pánových cestách" a jeho putovanie má vždy zmysel i cieľ.
Modlím sa v dnešný deň predovšetkým za vás, milí otcovia, za vaše vzácne poslanie i za vaše rodiny. Všetkým vám zo srdca žehnám a prajem milostiplné vianočné sviatky a požehnaný nový rok.

+ Mons. Tomáš Galis
žilinský biskup


Prečítať namiesto homílie v nedeľu 26. 12. 2010

Verzia pre tlač



Návrat späť